Prof. Dr. Ing. Peter Danišovič – staviteľ storočia

* 1. júna 1907 + 9. júla 2011
Málokto tak zmenil Slovensko ako on. Bol spoluzakladateľom Slovenskej vysokej školy technickej, ktorá dodnes vychováva slovenský technický dorast. Ako projektant a staviteľ tiež realizoval veľké vodohospodárske diela a dá sa povedať, že ich väčšina nesie jeho podpis.
Peter Danišovič sa narodil v Boleráze ako piate dieťa zo siedmich súrodencov chudobnému maloroľníkovi Jozefovi a jeho manželke Anne. Len vďaka tomu, že sa po 1. svetovej vojne začalo na trnavskom gymnáziu vyučovanie v slovenskom jazyku, kde mohol študovať aj chudobný slovenský dorast, stal sa 12-ročný Peter trnavským gymnazistom. Po maturite, ktorú zložil s výborným prospechom, bolo mu priznané tzv. Pálffyho štipendium, čo mu umožnilo čiastočne pokryť náklady spojené so štúdiom na ČVUT v Prahe. Po ukončení inžinierskeho štúdia a po následnom obhájení dizertačnej práce v decembri 1935 mu rektor ČVUT udelil ako prvému Slovákovi v histórii školy titul doktora technických vied v odbore vodného hospodárstva.
Od roku 1939 do roku 1947 pôsobil na SVŠT ako profesor a dekan odboru inžinierskeho staviteľstva. Po 8-mich rokoch, keď bola vychovaná prvá generácia inžinierov-vodohospodárov, založil stavebnú firmu, ktorá začala s výstavbou vodných elektrární a priehrad. Medzi nimi boli o.i. Oravská priehrada, Vážska kaskáda, Dubnica, Ilava, vodné dielo Nosice, prečerpávacia vodná elektráreň Dobšiná, ktorú mal najradšej.
Rieka Dunaj bola preňho však najväčšou výzvou. Najprv ju chcel zregulovať len na plavbu, no neskôr ju chcel využiť aj energeticky. A tak sa zrodil najväčší projekt v dejinách Slovenska – Gabčíkovo. Už v roku 1950 vypracoval koncepciu sústavy vodných diel na Dunaji a po dlhých rokoch rokovania a obetavej inžinierskej práce tímu jeho spolupracovníkov sa dielo podarilo dokončiť.
Počas svojho dlhého života zažil dvoch cisárov, dve svetové vojny, trinástich prezidentov a päť politických režimov. Sám sa nikdy nedal do služieb nejakej ideológie, ale poctivo a nezištne slúžil svojmu národu.
K svojej rodnej obci mal silný citový vzťah, rád sa vracal tam, kde sa narodil, kde prežil mladosť, kde chodil do provizórnej školy, kde ako mladý inžinier-podnikateľ postavil z vďačnosti novú školu, ktorá slúži dodnes, kde odpočívajú jeho rodičia a súrodenci. Tam chcel byť aj pochovaný.
K jeho storočnici mu obec udelila titul „Čestný občan obce Boleráz“, ktorý bol preň spomedzi iných ocenení (Rád Ľudovíta Štúra, Čestný doktorát STU, Medaila sv. Gorazda, Posol Slovenska, atď) azda tým najmilším.