Kostoly v Boleráze
Prvý úsek písaných dejín väčšiny ľudských komunít kotví v oblasti miestnej cirkevnej histórie. S týmto sa stretávame aj v Boleráze. Už prvá dochovaná písomná zmienka o existencii obce z roku 1240 má s ňou súvis. Okrem tohto dátumu vieme aj o odkazoch na staršie záznamy viažuce sa k duchovnému životu. Na tomto mieste treba vylúčiť niektorými staršími autormi interpretovanú zmienku, že Boleráz sa spomína v druhej zoborskej listine z roku 1113. V nej uvedená lokalita „terra Bollerat“ sa nevzťahuje na dnešný Boleráz, ale ide o miesto v okolí Sládečkoviec. Oveľa zaujímavejšia je listina ostrihomského arcibiskupa Štefana z roku 1248 v ktorej sa riešil spor kapituly s kňazom Oltumanom (Oltumannus sacerdos de villa Balarad) kvôli desiatkom zo štyroch kúrií. Oltumann sa odvolával na rozhodnutie ostrihomského arcibiskupa Jána (1205 – 1223), ktorým daroval desiatky zo spomenutých kúrií tamojšiemu kostolu. Donačná listina sa vraj stratila za tatárskeho vpádu.
Baťaniovská kanonická vizitácia z roku 1782 nám v stati o stavbe a vnútornom zariadení kostola okrem iného poskytuje túto informáciu:
…per quem aut quando aedificata sít ignoratur, reparátom primum Ao. 1080 dein iterum Anno 1168, renovatam tam visitationes priores quam inscripto in frontispicio Sanctuari apposita testantur; novissimo vero Anno 1773 tota una cum turri externe et interne impensis…
Preklad citovanej pasáže znie: „…kto a kedy ho vystaval, nevieme, prvý raz ho opravovali roku 1080, druhý raz potom roku 1168, o čom svedčia tak predošlé vizitácie, ako aj nápis na priečelí kostola‘, naposledy ho opravovali roku 1773 celý spolu s vežou, zvonka i zvnútra…“ Aj keď nemožno celkom vylúčiť, že letopočty 1080 a 1168 majú reálny podklad, predsa ich nemôžeme brať ako historický dôkaz. Okrem vizitačného záznamu nie sú ničím podložené, hoci sa stali hlavnou oporou predpokladanej starobylosti kostola. Jeho popis z roku 1782 je tento: Kostol je vystavený z kameňa a z pálených tehál, je sklepený, pokrytý šindľom, vo vnútri rovnako vyložený pálenými tehlami. Jeho sanktuárium je dlhé tri siahy a dve stopy, široký dve siahy a jednu stopu a vysoký dve siahy. Je sklepený, celý biely a vydláždený pálenými tehlami, je v ňom iba väčší oltár a malá lavica pre kostolníka, od kostola sa nijak nelíši, iba dĺžkou, šírkou a výškou. Kostolná loď je dlhá osem siah a tri stopy, široká tri siahy a dve stopy, vysoká dve siahy a štyri stopy. Má tri chóry, prvý nad bránou celý murovaný, ktorý je určený pre tých, čo sa schádzajú na bohoslužby, druhý pripojený hneď k prvému, je urobený z dosiek a postavený na drevených stĺpoch. Je vyhradený pre organ (nový organ s 9 registrami postavili nákladom kostola roku 1773) a hudobníkov. Tretí bočný chór, tak isto z dosák, je určený pre l’ud. V lodi kostola je malá krypta, zhotovená v roku 1773 preto, aby na tomto mieste pochovali zosnulých farárov. Kostol má jednu bránu pod vežou, zďaleka dosť viditeľnú, ktorá pozerá na západ. Nad bránou má štvorhrannú vežu, ktorá je celá po vrchol vystavená z pálených tehál. Je dlhá jednu siahu a päť stôp, široká jednu siahu a štyri stopy a vysoká štrnásť siah. Napokon tento kostol, hoci je veľmi starý, predsa je celý čistý a má dosť svetla.
Ďalej vizitácia z roku 1782 sa venuje aj popisu interiéru a inventáru odkiaľ vyberáme: Kostol sv. Michala Archanjela má tri oltáre. Jeden väčší kalich darovala predstavená klarisiek Františka Jakušičová roku 1647, menší strieborný daroval v roku 1678 Štefan Sulevič a tretí vyhotovený z medi a pozlátený darovala v roku 1742 Katarína Danišo-vičová. Okolo kostola bol cintorín s rozmermi 18 x 30 siah obohnaný múrom..
Kostol, ktorému sme venovali predchádzajúce riadky, stál v intraviláne bývalej farskej záhrady. Začiatkom roka 1786 bol vo veľmi zlom stave a demolovali ho. Základný kameň dnešného farského kostola sv. Michala Archanjela v Bolerázi položili 1. mája 1786 a stavba bola hotová 15. septembra 1787.
Prvý kostolík v Klčovanoch
Klčovany po cirkevnej stránke od najstarších čias až do roku 1923, kedy boli prifarené k Bolerázu, tvorili fíliu bohdanovskej farnosti. Toto rozdelenie súviselo s domíniom, t.j. zemepanstvom, ktoré držalo patronát nad cirkevnými stavbami a staralo sa čiastočne aj o dôchodky duchovného.
Prvý, najstarší kostolík v Klčovanoch, bol postavený v priestoroch dnešného cintorína za účinkovania farára, trnavského rodáka, Martina Mikšica. Študoval na Trnavskej univerzite a v seminári sv. Štefana. Roku 1730 dosiahol akademickú hodnosť magistra filozofie, teológiu skončil v roku 1733. Toho istého roku, 10. marca, nastúpil na faru v Bohdanovciach. Po oboznámení sa s pomermi vo farnosti, rozhodol sa postaviť v Klčovanoch kostolík. Práce museli ísť veľmi rýchlo, lebo v tom istom roku, bol 8. septembra 1733 biskupom Imrichom Esterházim posvätený. V septembri 1782 sa na fare v Bohdanovciach zišli zástupcovia cirkvi a panstva Červený Kameň. Cirkev zastupovali: Ján Arady, kanonik bratislavský a Adam Markovič, archidiakon. Za štátnu správu bol prítomný Ladislav Petok, zástupca bratislavskej župy a Alexander Takáč, prísažný. Zemepána Jána Pálfiho zastupoval správca červenokamenského panstva Ondrej Mazúr a prítomný bol aj účtovník Ján Otočka. Za ostrihomské arcibiskupstvo tam bol Štefan Ujvári. Nechýbali ani zástupcovia farníkov z Bohdanoviec, Šelpíc a Klčovian. Miestnym duchovným v spomenutom roku bol cíferský rodák Imrich Slovák, člen Slovenského učeného tovarišstva. Výsledkom pracovného stretnutia bolo spísanie kanonickej vizitácie (Batthyaniana Visitatio parochiae Bogdanocz) s dátumom 12. september 1782. Tento vzácny dokument nám dochoval aj vtedajší stav klčovanského kostolíka. Bol postavený z milodarov miestnych veriacich, dlhý štyri a pol siahy, široký dve siahy a jeden a pol siahy vysoký. Stavebný materiál tvorila pálená tehla a vápenec dovážaný z Malých Karpát. Oltár bol drevený, pozlátený s obrazom Narodenia Panny Márie, ktorá bola patrónkou kostolíka. Pravú stranu interiéru zdobila soška sv. Štefana, ľavú sv. Ladislava. Výzdobu dopĺňal aj symbol Ducha Svätého – holubica a sošky dvoch anjelov. Kostolík mal štyri lavice. Nad šindľovou strechou sa čnela drevená vežička. V nej visel zvon vážiaci 80 libier. Požehnal ho Pavol Révai, pomocný biskup ostrihomský. Pri kostolíku sa rozprestieral cintorín, ktorý však v čase spísania vizitácie (1782) už neslúžil na pochovávanie, lebo bol zriadený nový na inom mieste.
