Písomné správy o počiatkoch divadelníctva v Boleráze nemáme. To, čo vieme o tejto ušľachtilej, poučnej, vzdelávacej a zábavnej činnosti, je jej pretrvávanie a pokračovanie.
„Pred prvou svetovou vojnou tu vynikal ako režisér detských a ochotníckych divadiel učiteľ Ján Vanček“, tak znie veta, ktorá je údajne prevzatá zo školskej kroniky. Nemôžeme ju overiť, lebo nijaká školská kronika sa spred roku 1945 nezachovala. Okrem učiteľa Vančeka sa po svetovej vojne podieľala na nácviku hier Emília Schronková, manželka správcu školy. V dvadsiatych rokoch tu hry režíroval (aj v nich hral) Štefan Minárik. Tridsiate roky symbolizuje založenie divadelného krúžku a tým aj rozvoj ochotníckych aktivít. Hrávalo sa v hostinci u Bartáka a u Jozefa Kittu. Z hier tých čias spomenieme aspoň Mahenovho „Jánošíka“, ďalej „Snehulienku a sedem trpaslíkov“, Stodolov „Čaj u pána senátora“ a samozrejme nechýbala ani kolekcia Urbánkových hier z dedinského prostredia. Okrem už spomenutých divadelníkov hrávali: Anna Počuchová, Rudolf Špačinský, Anna Kormúthová, Blažej Daniš, Anton Dusík (aj režíroval), Jozef Černý a Anton Udvornocký. Pod réžiu sa neskôr podpisoval aj Rudolf Krištofík, Jozef Barčák a správca Štefan Madygan, ktorý navrhoval scénu a maľoval kulisy.
V medzivojnovom období vynikali v úlohách režisérov v Klčovanoch: Jozef Hlučil, Jozef Jankech, Arpád Plechlo a Izidor Lančarič. Podobne aj v Boleráze, nacvičovali, režírovali a hrali najmä učitelia. Hrávalo sa v hostinci u Chmelu a u Ostatníka. Najväčšiu odozvu zanechali hry: „Bludár, V zápasoch, Kamenný chodníček, Hriešnica, Keď lipa zakvitne, Kubo, Ženský zákon“, a mnoho iných. Staršiu hereckú generáciu tvorili: Michal Vavro, Vincent Vavro, Mária Kanovičová, Jozef Vavro, Martin Hucovič, Jozefína Hucovičová, Jozef Vavro, Martin Hucovič, Františka Miklošovičová, Jozefína Hucovičová, Mária Vlkovičová, Viliam Pristach, Mária Čúzyová, Mária Valentovičová (vydatá Barcajová), Anna Adamcová (vydatá Medová), Rozália Lukačovičová (vydatá Černá), Irena Petranská (vydatá Belicová), Jozef Drdúl, Pavol Hucovič, František Drdúl, Michal Drdúl, Štefan Vrtoch, Vilma Nemečková a ďalší. Z mladšej ochotníckej generácie vynikli: Františka Jurišová (vydatá Autnerová), Libor Hucovič, Jozef Petranský, Pavol Minarovič, Alojz Petranský, Štefan Drdúl, Mária Hucovičová, Ján Drdúl, Viliam Juriš, Anna Pinkasová, Ernestína Drdúlová a ďalší.
Generáciu divadelníkov koncom prvej ČSR a počas Slovenského štátu v Boleráze tvorili: Vilma Čavarová, Veronika Sitárová, Mária Slamkova, Irena Vinterová, Emil Doboš, Emil Pinček, František Ostradický, Ernestína Pinčeková, Rudolf Čaniga, Ilka Pinčeková, Jozef Pinček a ďalší.
Rozmach dedinských divadelných aktivít nastal po oslobodení a v päťdesiatych rokoch. Režíroval ich Gregor Cút, farár Žigmund Melichár a neskôr aj dekan-farár Ján Cársky. Z hier spomenieme tieto: „Súd Bádanských, Kamenný chodníček, Bratova ruka, Rozmarín a Maryša“. Jednotlivé postavy v nich stvárnili: Ján Doboš, Jozefína Portášová, Mária Polakovičová, Dezider Daniš, Terézia Nemečková, Vojtech Daniš, Jozef Daniš, Jozef Krajčovič, Mária Dobošová, Alojz Čavara, Štefan Čavara, Mária Kucharovičová, František Ostatník, Marián Hudec, František Danišovič, Jozef Šuran, Terézia Sitárová, František Doboš, Ján Pinček, Anna Nemečková a ďalší.
Na školách malo dlhoročnú tradíciu detské divadlo. Žiaci sa pravidelne prezentovali v období Vianoc. V Boleráze to napr. v roku 1946 bola hra „S úsmevom Vianoce“ a o rok neskôr „Idem k Ježiškovi“. Žiaci Strednej školy sa 19. apríla 1953 predstavili hrou Hansa Christiana Andersena „Snehová kráľovná“. Obsadenie hlavných úloh: František Vitáliš, Veronika Vražičová, Mária Pastuchová, Anna Dvorská, Eva Dusíková, Alžbeta Jančovičová a Irena Kittová. Pod réžiu sa podpísal Jozef Kátrik s Albertom Moravčíkom. Výnos z hry venovali na zakúpenie klavíra.
Kultúrnu históriu tejto oblasti dokresľuje aj pôsobenie učiteľského divadelného krúžku. V roku 1956 sa napr. predstavil hrou bratov Mrštíkovcov „Maryša“. Mládežnícky dedinský súbor sa vtedy prezentoval hrou „Domov je u nás“ a pripravoval „Inkognito“ a „Na chvoste“. Učitelia-ochotníci pracovali s veľkým zápalom. V školskom roku 1958/59 uviedli Tylovu „Podpaľačovu dcéru“ a Králikových „Mozoľovcov“. O sezónu neskôr to bola Egriho hra „Keď kvitnú lipy“. Jej „pokroková“ fabula však nedokázala osloviť domáce obecenstvo, čo sa prejavilo nízkou návštevnosťou. Oveľa lepšie boli prijatí Erbenovi „Sládkovia“, ktorých režírovala učiteľka Mária Dobošová.
Bolerázski divadelníci v päťdesiatych rokoch nacvičovali v areáli škrobárne, ktorá ich podporovala a vychádzala v ústrety. Neskôr pracovali pod hlavičkou osvetovej besedy. Hrávalo sa v hostinci „u Kittu“, neskôr v škole. K rozvoju miestneho divadelníctva prispel entuziazmus, herecké a režisérske kvality Viliama Hlbockého, rodáka zo Šelpíc. V roku 1956 ním usmerňovaný ochotnícky krúžok pracujúci pri škrobárňach, uviedol Jiráskov „Lampáš“. Hlavné úlohy presvedčivo zvládli: Hedviga Juráková, Mária Kunetková, Mária Danišová, Jozef Černý a Pavol Hajtmánek. Domácu scénu obohatili aj juhoslovanskou hrou „Spoločný byt“ a v roku 1962 to bola napr. hra „Príliš štedrý večer“. Veľký úspech sa v roku 1963 dosiahol Schillerovým dielom „Úklady a láska“. Bolerázania ňou vyhrali krajskú súťaž v Zelenči. Režisér Viliam Hlbocký hlavné úlohy zveril: Jánovi Rajnohovi, Hedvige Jurákovej, Vojtechovi Danišovi, Petrovi Vražičovi, Pavlovi Hajtmánkovi, Márie Danišovej, Márie Gôrogovej a Michalovi Danišovi. Hudobnú kulisu vytvoril Ladislav Weisser. Touto hrou s úspechom predviedli vyspelosť domácej scény aj v okolitých obciach. Nemožno na tomto malom priestore vymenovať všetko, čo sa naštudovalo. Spomenieme aspoň rok 1968, kedy divadelníci uviedli Barč-Ivanovu „Matku“, kde podala nezabudnuteľný výkon Anna Vrtochová (vydatá Hulíková). V Stodolovej hre „Náš pán minister“ hrali aj učitelia: František Tóth, Viliam Fukna, Štefan Benkovský, Anna Nemečková, Mária Dobošová, Mária Moravčíková, Oľga Hureková, Mária Benkovská a Ladislav Weisser mal na starosti hudbu. Keď sa v roku 1969 uviedol Barč-Ivanov „Mastný hrniec“, už sa študovalo scénicky a herecky náročné dielo Lope de Vegu „Ovčí prameň“, ktorého filozofická výpoveď je nekompromisne zameraná proti násiliu. Hra mala premiéru 15. marca 1970 a účinkovali v nej: Viliam Hlbocký (aj režíroval), Peter Hlbocký, Ľudovít Hadri, František Tóth, Viliam Fukna, Anna Vrtochová, Pavol Hajtmánek, Rudolf Hostín, Alexander Sadloň a ďalší.
Začiatok sedemdesiatych rokov sa v kontexte s divadelníctvom spájal s Erbenovou hrou „Sládkovia“. Viliam Hlbocký hudobnú kulisu zveril Ladislavovi Weisserovi a do úloh obsadil: Petra Jurkoviča, Martu Kráľovičovú, Pavla Hajtmánka, Pavla Slamku, Máriu Lenorákovú, Ernestínu Vadovičovú (vydatú Urbanovu), Ivana Černého a ďalších.
Labuťou piesňou domácej scény bolo naštudovanie a uvedenie hry Júliusa Zayera „Radúz a Mahuliena“. K labutej piesni ju metaforicky prirovnávame preto, lebo jej svetlo vytrysklo v dobe, keď slnko ochotníckych aktivít, ako typického vidieckeho fenoménu, bolo už dávno za svojím zenitom. Ľudskú vnímavosť uchvacovali moderné média a intenzívne proklamovali aj import našej mentalite cudzej kultúry. Starý kruh sa polámal a módne vlny nový nevytvorili. A predsa sa žiada povedať, že kým na iných dedinách boli svetlá nad javiskami vyhaslé, v Boleráze sa opona ešte dvíhala pred preplneným hľadiskom. Faktom zostalo, že divadlo tu nemalo len spoločenský precedens, ale bolo nositeľom silného etického, estetického a výchovno-vzdelávacieho náboja. Pozitívne prispievalo k súdržnosti celej komunity, neúnavne poukazovalo na ideály dobra a spravodlivosti a tak ju človečensky oslovovalo. V tejto polohe sa nám to javí pri obzretí späť, v tejto polohe to vidí a vníma aj neúnavný nadšenec, propagátor, režisér a herec v jednej osobe, Viliam Hlbocký. Zanietencov ochotných spolupracovať doviedol aj po nevychodených cestách k vrcholu možného, ktorý nikdy nebol zavádzajúcou fikciou, ale pravdivou skutočnosťou. Dodnes jasnými farbami prežaruje zašlý čas. Štafetový kolík, ktorý prevzal v polovici päťdesiatych rokov, držal pevne v rukách, uchránil ho v nežičlivosti chvíle a obohatený o hrivnu svojho osobného vkladu odovzdal ako výzvu pre budúcnosť. Viacgeneračná herecká družina, ktorú viedol, nikdy neopúšťala scénu pred poloprázdnym hľadiskom. Odchádzala v plnom svetle, v plnom lesku, dekorovaná úspechom, so vztýčenou hlavou, nad ktorou dlho doznieval triumfálny potlesk tých, ktorým darovala radosť. A radosť podfarbená vrúcnou láskou je jedným z najväčších zázrakov ľudského bytia.
Na záver nášho rozprávania o divadle si pripomeňme onú labutiu pieseň, s ktorou sa miestni činovníci lúčili so svojimi priaznivcami. Bola to hra v šiestich obrazoch s prológom. Autorom bol Július Zayer a názov – Radúz a Mahuliena. Jednu z úloh zveril Viliam Hlbocký mimoriadne talentovanej Alenke Autnerovej. Pri tomto mene predstaviteľky musíme s ľudskou účasťou a so žiaľom aj dnes povedať, že Alenka Autnerová, vydatá Dobošová, 20. mája 1980 vo veku 22 rokov navždy opustila tento svet. Jej miesto na divadelných doskách možno nahradiť. Jej miesto v živote milovaných a milujúcich zostane navždy prázdne…
