História

Najstarší úsek dejín ľudskej civilizácie nesie názov staršia doba kamenná – paleolit. Odborný názov pozostáva z gréckych slov palaios (starý) a lithos (kameň). Podľa absolútneho datovania sa paleolit rámcovo delí na štyri nerovnako dlhé úseky takto:

• starý 2 000 000-260 000 rokov pred Kristom
• stredný 260 000-40 000 rokov pred Kristom
• mladý 40 000-15 000 rokov pred Kristom
• neskorý 15 000-8200 rokov pred Kristom

Z geologického hľadiska patrilo toto obdobie do štvrtohôr – pleistocénu, ktoré sa vyznačovalo striedaním ľadových a medzi-ľadových dôb. Na tejto predlhej časovej osi rozčlenenej na archeologické kultúry sa odohrával vývojový vzostup ľudského jedinca. Človek dnešného typu, Homo sapiens sapiens, vstúpil na scenériu sveta na rozhraní stredného a mladého paleolitu, teda pred 40 tisícročiami. Na prevažnej časti juhozápadného Slovenska nastupuje szeletská kultúra (pomenovanie podľa jaskyne Szeleta v Maďarsku), ktorá na desať tisícročí vyplnila staršiu fázu mladého paleolitu. Bolo to ešte obdobie neproduktívnej formy hospodárenia a hlavný zdroj obživy pre rodovú spoločnosť predstavoval úspešný kolektívny lov. Človek už poznal oheň, ktorý ho chránil pred nepohodou, bol zdrojom svetla, ochranou pred dravou zverou a čo bolo veľmi dôležité, zlepšil kvalitu požívaného mäsa. Zber rastlinných produktov tvoril iba doplnkovú zložku stravy. Za úkryt mu slúžili jaskyne, skalné previsy, ale krátkodobými centrami pobytu boli aj miesta v otvorenom teréne. Charakteristickým typom nástroja-zbrane v szeletiene sú listové hroty nesúce na plochách jemnú šupinkovú retuš. Žil tento človek aj v Boleráze?
Západný svah pahorku Šarkan, voľne klesajúci až k nive Bíňovského potoka, je v miestach, kde vytvára ploché terasy priam predurčený na paleolitické osídlenie. Treťohorné štrky, vystupujúce na povrch, umožňujú sledovanie dávnej tvárnosti územia. Povrchový archeologický zber, ktorý sa v Boleráze robil sa v počiatočnej fáze sústredili do týchto miest. Výsledkom boli nálezy kamenných hrotov v tvare topoľového listu z limnokvarcitu. Sú hodnoverným a preukázateľným dôkazom, aby sme mohli na základe terajšieho stavu poznania povedať, že patria k rannej szeletskej kultúre. To znamená, že ich človek vyrobil a používal pred 40 000 rokmi. V tej istej polohe sa našli aj radiolaritové úštepy so spodnou retušou a čepelovité škrabadlá (patinovaný pazúrik) s upravenými hranami. Výrobcom týchto artefaktov bol ľud gravettskej kultúry (pomenovanie podľa jaskynného previsu La Gravette vo Francúzsku). Gravettien vypína záverečnú časť mladého paleolitu a časovo ho vyjadrujú roky 20 000 – 15 000 pred Kristom. Pozoruhodná je skutočnosť, že šlo o opätovné osídlenie. Hovoriť o kontinuite osídlenia by bolo neúnosné. Dôvod pre nový návrat človeka bol vo vynikajúcej geografickej polohe umožňujúcej široký rozhľad, ktorý zefektívňoval lov. Ďalšie centrum gravettského osídlenia sa lokalizovalo juhozápadne od Klčovian pri hranici s katastrom Suchej n/P. Aj z tohto návršia pochádza viac ako desiatka nádherných škrabadiel z patinovaného pazúrika a škrabadlá z hnedého rádiolaritu.
Praveké dejiny sveta, našej vlasti a teda aj Bolerázu tvorili ľudia, ktorí podstupovali každodenný zápas s prírodou. Záviseli od nej a koexistovali v harmonickej symbióze. Predmety, ktoré nám zanechali, sú základy nielen hmotnej, ale aj estetickej kultúry. Nad ich výrobkami z koží, kostí a dreva zvíťazil zub času. To, čo nám praobyvateľov Bolerázu pripomína, sú predmety z kameňa. Záverom možno povedať, že ide o novoobjavené paleolitické lokality, ktoré dopĺňajú doterajší stav historického poznania v regióne. Všetky predmety z nálezísk v Boleráze typologický určoval a zaradil PhDr. Ladislav Banesz, CSc. odborník z Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre, za čo mu aj touto cestou vyslovujeme úprimnú a srdečnú vďaku.
Staršiu dobu kamennú vystriedala stredná doba kamenná – mezolit (8200 – 5500 pred Kr.), ktorá je začiatkom geologickej prítomnosti, holocénu. Dynamika nastalého vývoja je dobre sledovateľná aj v archeologických nálezoch z Bolerázu. Staré listové hroty vystriedali brúsené kamenné sekierky, dláta, kosáky a celý rad žacích zariadení. Sem patria aj triezy a drviče obilia a pod. Civilizačný prerod človeka vyvrcholil, keď si osvojil tajomstvo výroby a vypaľovania keramiky. Všetko, čo bolo predtým, nazývame predkeramickým horizontom. Na tvarovom prevedení nádob a ich výzdobe praveký hrnčiar uplatňoval svoju fantáziu a estetické cítenie. Tieto kritéria sa stali určujúcim faktorom pri zaraďovaní nálezov do kultúrnych skupín rozčleňujúcich neolit.
Dobu kamennú završuje neskorá doba kamenná – eneolit (3200 -1900 pred Kr.) Ako predošlú, aj túto delíme na tri vývojové stupne -starší, stredný a mladý eneolit. Keďže toto obdobie má pre Boleráz najväčší význam, zmienime sa o ňom trochu podrobnejšie. V jeho staršej fáze na západnom Slovensku pretrvávali ostatné okruhy lengyelského kultúrneho komplexu. Boli to: skupina Brodzany-Nitra, ludanická skupina a skupina Bajč. V strednom eneolite bola na Slovensku rozšírená skupina s kanelovanou keramikou. Jej starší vývojový stupeň predstavovala bolerázska skupina. Mladoeneolitický kultúrny okruh uzatvárajú skupiny: bošácka, Kosihy-Čaka a kostolacká.

Bolerázska skupina

Skupinu typologický vyčlenil a definoval v rámci kultúry s kanelovanou keramikou v roku 1958 Bohuslav Novotný a v roku 1959 Evžen F. Neústupný. Bola rozšírená na celom juhozápadnom Slovensku, na Morave, v Sliezsku, priľahlej časti Poľska, v Dolnom Rakúsku, Burgenlande a Korutánsku. Zo Slovenska medzi najznámejšie lokality patria: Boleráz, Nitriansky Hrádok, Bešeňov, Iža, Štúrovo, Radošina a Barca.
Sídliská nositeľov bolerázskej skupiny sú prevažne situované v nížinných oblastiach v blízkosti vodných tokov. V Bolerázi sa nachádza minimálne päť takýchto sídlisk. No ani jedno z nich nebolo systematicky preskúmané. Keramika tohto obdobia sa vyznačuje dokonalým technickým spracovaním, aj keď nie je bohatá na tvarové prevedenie. Najviac zastúpené v nálezoch sú hrncovité nádoby so zaujímavou plastickou výzdobou. O veľkom rozvoji tkáčstva svedčí značné množstvo hlinených praslenov hojne sa vyskytujúcich na lokalitách. Najčastejšie sú zastúpené nízke kónické s mierne dnu prehnutou časťou. Kamenné nástroje zastupujú väčšie sekeromlaty, ploché sekierky a zvláštnosťou nie sú ani malé dlátka. Väčšinou sa našli v neporušenom stave. Ako materiál sa pri ich výrobe používali zelené bridlice a serpentinity (hadce). Drviče na obilie guľovitého tvaru boli zväčša z kremeňa. Zastúpená je aj štiepaná industria prevažne z pazúrika a rádiolaritu.
Archeologický prieskum iba potvrdil husté osídlenie katastru obce a intravilánu v neolite a eneolite. Na nálezy bohaté lokality ležia pod západným svahom Šarkana, na okolí Zámku, na severovýchodnom okraji Horného hája, v Pavlovej doline, ale najmä na oboch brehoch riečky Trnávky až k hranici s katastrom Šelpíc, kde osídlenie pokračuje. Z miestnych občanov sa v minulosti vyhľadávaním archeologických pamiatok zaoberali: Dominik Čavara, František Drdúl, Imrich Balažovič a vdp. Andrej Danišovič.

Hradisko Zámok

Eneolitom skončil posledný dejinný úsek zaradený do dôb kamenných. Čas asi od roku 1900 – 700 pred Kr. sa v epochálnom členení nazýva dobou bronzovou. Zliatina medi a cínu mala oproti kameňu, a koncom eneolitu už používanej medi, nepomerne veľa výhod, lebo umožňovala kvalitnejšiu výrobu zbraní a nástrojov. Delí sa na štyri základné úseky: staršiu, strednú, mladú a neskorú dobu bronzovú. Charakterizuje ich rad kultúrnych okruhov.
Pre Boleráz je najvýznamnejšia staršia doba a v jej rámci maďarovská kultúra (pomenovanie podľa opevnenej osady v Maďarovciach – dnes Santovka – Malinovec). V tejto dobe (asi 1500 pred Kr.) v polohe Zámok, vzdialenej 1 km juhozápadne od obce, existovala opevnená osada. Jej fortifikačný systém tvoril val, palisády a hrotitá priekopa. Veľmi nešťastným rozhodnutím bolo vybudovanie smetiska v tejto polohe. Nielenže sa narušila kultúra krajiny, ale zničila sa dôležitá archeologická lokalita. Posledný záchranný výskum urobili pracovníci Západoslovenského múzea v Trnave pod vedením PhDr. Petra Nováka v auguste 1983. To už boli v plnom prúde terénne práce pre výstavbu smetiska. Veľa archeologicky zaujímavých objektov sa porušilo a zničilo. Pracovníkom múzea sa podarilo preskúmať päť sídliskových jám. Nálezový materiál predstavovali fragmenty amfor, hrncov vajcovitého tvaru, hlbokých a plytkých misiek a šialok s valcovým telom. Vďaka osobnej angažovanosti a aktivite Dr. Nováka existujú jedinečné predmety dokladajúce pulz života v staršej dobe bronzovej v Bolerázi. Život na výšinnom hradisku v Boleráze neukončil nájazd útočníkov, ale ľudia sa odsťahovali. Možno si nové sídla vybudovali v nižších polohách, bližšie pri vodnom toku, aby potvrdili geografickú výhodnosť miesta, kde sa rozkladá aj dnešná obec.

K prelomu vekov

Historický úsek od skončenia doby bronzovej po prelom letopočtu sa volá doba železná. Delí sa na časovo vymedzené úseky. Prvým je staršia doba železná – halštatská (700 – 500 pred Kr.) a druhým mladšia doba železná – laténska (500 – O pred Kr.). Bolo to obdobie veľkých historických zmien a technického pokroku. Metalurgické spracovanie železa umožnilo veľký pokrok v oblasti remesiel. V laténe sa objavil hrnčiarsky kruh, zdokonalil tkáčsky stav, vysokú úroveň dosiahlo šperkárstvo a zaviedli sa kovové platidlá a mince.
Naše územie obývali kmene, ktoré sú známe zo správ antických autorov. Z nich najznámejší sú Kelti. Upomienkou na ich prítomnosť sú nálezy keramiky, ktorá sa našla pri Klčovanoch v lokalite Pri šelpickom chotári, ľde o časti hrncovitej nádoby so zosilnením ústím a zvisle hrebeňovitým telom zhotovená z hrnčiarskej hliny s prímesou grafitu. Fragmenty keramiky halštatskej a laténskej doby sa nachádzajú aj v intraviláne Bolerázu. Jedným z miest je záhrada zomrelého Dominika Čavaru. Črepový materiál do halštatu zaradil prof. Vojtech Budinský-Krička.

Cez prvé storočia novej éry

V čase začiatku nového letopočtu bol rozsah keltskej moci eliminovaný dvoma významnými faktormi. Prvým bolo prenikanie rímskej moci k Dunaju, druhým tlak germánskych kmeňov od severu. Nastala doba dostala od historikov pomenovanie doba rímska. Zaberá úsek prvých štyroch storočí nášho letopočtu a delí sa na staršiu (0 – 200) a na mladšiu dobu rímsku (200 – 400 po Kr.). Nížiny juhozápadného Slovenska boli takmer cez celú dobu rímsku osídlené germánskymi obyvateľmi, ktorých na základe archeologických nálezov, ale hlavne antických písomných prameňov, možno identifikovať ako kmeň Kvádov. Tlak germánskych kmeňov na obrannú rímsku hranicu na Dunaji (limes Romanum) bol silný a neustále si vynucoval vojenské odvetné opatrenia. V krátkych časoch pokoja prenikali rímski kupci hlboko do vnútrozemia, aby za atraktívny tovar zo zadunajských provincií získavali predovšetkým potraviny potrebné pre rímske posádky. V tretej štvrtine 2. storočia situácia vyústila do markomanských vojen. Rimania pod vedením cisára Marca Aurélia preniesli vojenské operácie na územie dnešného Slovenska a popri toku Hrona, Nitry, Váhu a ďalších riek prenikali hlboko do vnútrozemia.
Je takmer isté, že aj na území dnešného Bolerázu žili v tom čase ľudia, ktorí prišli do styku s Rimanmi. Túto domienku podopiera nález úlomku z nádoby pod Dolným hájom, ktorý bol s najväčšou pravdepodobnosťou importom.
Koncom doby rímskej bola moc Ríma hlboko pod svojím zenitom. Nápor nového nepriateľa – Hunov, vnútorné krízy a celý rad ďalších faktorov ju natoľko oslabili, že v roku 476 zanikla. Týmto dátumom sa zároveň končí obdobie staroveku.
V európskej oblasti začalo dochádzať k masovému pohybu obyvateľstva, ktoré historici nazvali sťahovaním národov. Praslovania začali v 4. a 5. storočí opúšťať svoju severokarpatskú pravlasť. Najprv sa usadzujú v karpatskej časti Dunajskej kotliny a neskôr slavizujú časť Balkánu“. Časom postupne prenikajú na západ a vypínajú stredoeurópsky priestor. V rokoch 623 – 658 stál na čele naddunajských Slovanov franský kupec Samo. Po jeho smrti na viac ako jeden a pol storočia písomné správy o dejinách Slovanov zmĺkli. Začiatkom 9. storočia sa zrodil nadkmeňový zväz Slovanov, ktorý dejiny poznajú pod názvom Veľkomoravská ríša. Vznikla v roku 833, keď knieža Mojmír I. vyhnal Pribinu z Nitry a jeho doménu pripojil k starej Morave. V roku 846 východofranský kráľ Ľudovít Nemec vpadol na Moravu, zbavil vlády Mojmíra I. a na kniežací stolec dosadil jeho syna Rastislava. Počas jeho vlády k našim predkom prišla v roku 863 misia solúnskych bratov, ktorá nám doniesla písmo a má najväčší podiel na kristianizácii tohto priestoru. Rastislavov synovec Svätopluk v roku 870 odtrhol svoje územie od Veľkej Moravy a uznal franskú zvrchovanosť. V tom istom roku sa Rastislav snažil úkladným zavraždením Svätopluka skoncovať s jeho odbojom, ale sám upadol do pasce a Svätopluk ho vydal Karolmanovi. V decembri 870 na ríšskom zhromaždení v Rezne bol Rastislav odsúdený na smrť, neskôr sa trest zmenil na oslepenie. Veľká Morava prežívala hlboké vnútorné krízy vyplnené neustálym bojom s Frankami. V prvej polovici roka 894 Svätopluk zomiera a do čela ríše sa dostal jeho syn Mojmír II. V júni 895 sa od jadra ríše odtrhli Česi a sľúbili poslušnosť Arnulfovi. V roku 897 sa od Veľkej Moravy odtrhli Lužičania a poddali sa franskej zvrchovanosti. Ďalšia vnútorná kríza nastala, keď Svätopluk II. povstal proti bratovi Mojmírovi II. v roku 898. Už v roku 896 starí Maďari obsadili juhozápadné oblasti Veľkomoravskej ríše. Pre rozklad štátnej moci Mojmírovcov mala rozhodujúci osudový význam bitka pri Bratislave v roku 907, kde staromaďarské kmene porazili Bavorov.
Tento historický obraz sme sem vložili preto, aby bolo možné urobiť si predstavu o živote a zániku ríše, ktorej aktérmi boli naši predkovia.

V Uhorskom štáte

Rozpadom Veľkej Moravy sa kontinuita osídlenia v Boleráze asi neprerušila. Na troskách ríše vznikol včasnofeudálny Uhorský štát. Jeho zakladateľom bol kráľ sv. Štefan (1000 – 1038), ktorý zjednotil maďarské kmene. Takto ďovŕšil dielo svojho otca, kniežaťa Gejzu (965 -997). Po pripojení Slovenska k Uhorsku nechávali panovníci okrajové územie neosídlené a spustnuté, aby sa zamedzilo náhlym vpádom nepriateľa. Tento obranný pás medzi skutočne obsadenou hranicou a vnútornou hranicou, kde sa robili dôkladnejšie obranné opatrenia, sa nazýval konfínium. Patrilo kráľovi a neskôr sa stalo predmetom donácií za verné služby. Tým nastalo aj jeho rozdeľovanie. Na okraji tohto konfínia sa nachádzala aj vtedajšia osada Boleráz.

Listina kráľa Belu IV.

Trvalým medzníkom rozhraničujúcim úsek nepísanej a písanej histórie je dátum prvého záznamu o existencii ľudskej komunity. Pre Boleráz je takýmto dňom 11. máj 1240. Uhorský kráľ Belo IV. vtedy daroval dôchodky Bolerázu trnavským františkánkam (klariskám).

Dvaja králi, jeden Boleráz

Ten istý uhorský kráľ, ktorý v roku 1240 daroval trnavskému kláštoru dôchodky Bolerázu, vydáva 7. novembra 1247 listinu, ktorou im Boleráz daruje. Zároveň o ňom píše, že ho vyníma z právomoci bratislavských úradníkov tak, ako je vyňatá aj Trnava a zdôrazňuje, že Boleráz získal od českej kráľovnej Konštancie.
História však pozná a uchovala ďalšiu listinu. Vydal ju český kráľ Václav (1230 – 1253) a daruje ňou ženskému cisterciátskemu kláštoru v Tišnove obec Boleráz (Balyarad) a Šelpice (Selpe). Po prečítaní oboch textov listín je jasné, že ide o dvojitý nárok. Na jednej strane sú to trnavské františkánky, na druhej strane cisterciátky v Tišnove. Jadro celého problému zrejme ležalo v hlbšej minulosti. Kráľovná Konštancia, ktorú obe listiny spomínajú, bola dcérou Belu III. (1173 – 1196) a sestrou uhorských kráľov Imricha (1196 – 1204) a Ondreja (1205 – 1235). V roku 1199 sa vydala za Přemysla Otakara I. (1197 – 1230). Ako veno dostala rozsiahly kus územia medzi Váhom a Malými Karpatami. Manžel jej zas daroval územné celky na druhej strane rieky Moravy. Spojnicou tohoto komplexu bola Česká cesta (Via Bohemica). Na svojom úseku spájala Budín s Prahou. Po smrti Pfemysla Otakara I. (1230) sa spoločenské postavenie vdovy Konštancie oslabilo, lebo 10. apríla 1231 ju pápež Gregor IX. berie pod svoju ochranu4. Konštancia zomrela pravdepodobne 11. mája 1240. Zrejme pred týmto rokom Belo IV. od nej kupuje majetky na ktorých bola Trnava a aj Boleráz. V roku 1238 dáva výsady Trnave. Kameňom úrazu možno bol iný výklad, alebo inak povedané interpretácia, čo Belo IV. vlastne kúpil. Či len Trnavu (tak si to zrejme vykladala česká strana), alebo aj okolie, ako to chápala Uhorská strana“. Na Boleráz si teda robili nároky obaja panovníci, preto boli vydané dve listiny. Pre dejiny obce je rozhodujúca skutočnosť, že Boleráz zostal vo vlastníctve trnavského kláštora. Tento stav pretrval šesť storočí až do praktického napínania reformných snáh Jozefa II.

Hranice z roku 1256

Belo IV., ktorý daroval trnavským mníškam obec Boleráz im v roku 1256 túto donáciu potvrdzuje a určuje hranice majetku. V metačnej listine spomína akýsi dokument trnavského richtára Henča, z ktorého čerpal údaje.
Hranice Bolerázu začínali pri obci Pekt, ktorá sa volala aj Kyzep Korompa (Stredná Krupá – dnes D. Krupá) a šla na inú obec Pekt, ktorá sa volala Kurumpa (Dolná Krupá). Tam boli dve hranice. Odtiaľ smerovala k obci Petch, ktorá sa volala Mogorod (Potôčky), pri ktorej boli dve staré hranice. Potom pokračovala cez veľkú cestu (Česká cesta) a tiahla sa na obec magistra Olivera, ktorá sa volala Kulchvan (Klčovany). Odtiaľto smerovala cez cestu smerom k juhu a pri Samkereku (Okrúhly háj) boli tri hranice, z ktorých jedna bola hranicou obce Kulchvan, druhá obce Balarath (Boleráz) a tretia hranicou obce Samkerek. Ďalej postupovala k obci Solmus (Smolenice). Odtiaľto sa cez potok tiahla k veľkému lesu smerom k Sikulom, kde sa rozdeľovali tri hranice. Jedna patrila k obci Solmus, druhá obci Balarath, tretia Sikulom. Ďalej smerovala k veľkému lesu a dotýkala sa obce magistra Demetera. Odtiaľ šli dve hranice. Jedna patrila obci Balarath, druhá bola hranicou obce Zbik (Buková), ktorá tiež patrila magistrovi Demeterovi. Za ňou sa hranica točila okolo vrchu Vemyrnik (Veterlín), ktorý patril obci Balarath. Potom sa dotýkala zeme Semptey (Prievaly), kde boli dve hranice. Jedna z nich prechádzala cez vrch Zotych a zostupovala povedľa vinice k prameňu Konach. Hranica ďalej pokračovala po brehu potoka Tyrna (Trnávka) až k obci Mochalou (zaniknutá osada medzi Bíňovcami, D. Krupou a Bolerázom – asi v miestach Pinkasovho mlyna) a k zemi Ompodina, kde sa vedľa cesty rozdeľovala na dve línie. Potom prešla znovu cez potok Tyrna a uberalala sa na východ. Napokon prešla cez vrch Šarkany (Šarkan) a vrátila sa k prvej hranici. Tam sa stretali tri hranice. Jedna oddeľovala zem Macharad (Mochalou), druhá zem magistra Abu a tretia ohraničovala zem spomínanej obce Balarath. Tam sa hranice končili.

Úsek celých písaných dejín odzrkadľujú aj názvy, ktoré každú ľudskú skupinu sídiel aj prezentujú navonok. Z lingvistického hľadiska zároveň dokumentujú vývoj reči, v akej bol zaznamenaný. V miestnej oblasti to bola latinčina, slovenčina, nemčina a maďarčina.
Materiál, z ktorého sa pokúšame osvetliť korene historického názvu, vychádza z hospodársko-spoločenského života starých Slovanov. V interpretácii sa možno opierať o tézu, že pomenovania v dávnych dobách sa viazali na určitý konkrétny priestor, sociálno-orientačné jednotky, respektíve na meno zakladateľa, alebo nejakej významnej osobnosti. V prípade pôvodného názvu Bolerázu, ako nasvedčujú mnohé okolnosti, ide o osobu: Bolěrad-j‘ – Bolěradz. Neskoršia podoba vznikla z Boleradz zjednodušením dz na z. S prihliadnutím na prítomnosť názvu s vlastníckym sufixom Bolěrad-j‘ sa zdá, že toto meno možno spájať s hradiskom na terénnej vyvýšenine Zámok, kde poveľkomoravské osídlenie konštatoval archeológ Ing. Štefan Janšák.

(informácie čerpané z knihy Marián Babirát – Boleráz)

Boleráz

• 1240 – Balarad
• 1247 – Balarath
• 1249 – Balyarad
• 1297 – Balierat
• 1232-1237 – Villa Dominarum
• 1363 – Bolerad
• 1450 – Boleraz, (maď. Bélaház; nem. Frauendorf)
• 1773 – Bolerasz
• 1785 – Boleracz
• 1808 – Boleráz
• 1863 – Bolerac
• 1888 – Bélaház
• 1920 – Boleráz

Klčovany

• 1231 – Colchona
• 1256 – Kulchvan
• 1435 – Kulchouan
• 1438 – Klwczowan
• 1598 – Klutschowan
• 1773 – Klucsován
• 1786 – Klucschowan
• 1808 – Klucsován, Klčowany
• 1873 – Klcsován
• 1888 – Istvánlak
• 1920 – Klčovany
• 1960 – Boleráz

• 1995 – 755 rokov od prvej písomnej zmienky.
• 1993 – Vyhlásenie samostatnosti Slovenskej republiky, voľba prezidenta.
• 1992 – Voľby do NZ a SNR, vyhlásenie zvrchovanosti SR (17. júla), v NZ odhlasovaný zánik federácie – október.
• 1990 – Daná do užívania nová budova materskej školy, voľby do NZ a SNR.
• 1982 – Dokončená elektrifikácia železničnej trate Trnava-Kúty.
• 1978 – Otvorenie kultúrneho domu.
• 1977 – Zahájenie prevádzky tehelne.
• 1970 – Boleráz mal 2275 obyvateľov a 505 domov.
• 1963 – Začiatok výstavby vodnej nádrže.
• 1960 – Boleráz a Klčovany zlúčené do jednej obce pod názvom Boleráz.
• 1956 – Založené JRD III. typu.
• 1950 – Založené JRD I. typu.
• 1946 – Voľby, výmena kôl kovaných peňazí, exhumácia padlých sovietskych vojakov.
• 1945 – Oslobodenie obce.
• 1944 – Stavba novej školskej budovy.
• 1939 – Vznik Slovenského štátu.
• 1938 – Autonómia Slovenska.
• 1930 – Boleráz mal 1275 obyvateľov a 192 domov, Klčovany 581 obyvateľov a 86 domov.
• 1927 – Posviacka hasičského práporu, pomník padlých.
• 1925 – Založenie Dobrovoľného hasičského zboru Klčovany. V Boleráze aj v Klčovanoch založené obecné knižnice.
• 1924 – Založenie Dobrovoľného hasičského zboru Boleráz.
• 1919 – Založené Potravného družstva v Boleráze.
• 1913 – Založené Úverné družstvo v Boleráze, knižnice III. Rádu sv. Františka.
• 1912 – Postavený liehovar.
• 1903 – Postavená školská budova v Klčovanoch.
• 1897 – Otvorenie železničnej trate Trnava – Smolenice.
• 1878 – Zriadenie poštového úradu.
• 1869 – Boleráz mal 785 obyvateľov, Klčovany 331.
• 1856 – Kostol Narodenia Panny Márie v Klčovanoch.
• 1831 – Cholerová epidémia. V Boleráze zomrelo 71, v Klčovanoch 23 ľudí.
• 1828 – Boleráz mal 149 domov a 1097 obyvateľov, Klčovany 43 domov a 312 obyvateľov.
• 1817 – Boleráz majetkom Pálfiovcov.
• 1803 – Bolerázske panstvo získava Viktória Folliot de Grenville.
• 1782 – Majetky klarisiek, a teda aj Boleráz, pričlenený k verejným základinám.
• 1787 – Boleráz mal 122 domov a 746 obyvateľov, Klčovany 51 domov a 286 obyvateľov.
• 1786 – Zbúraný starý kostol v Boleráze. V tom istom roku položený základný kameň nového farského kostola sv. Michala Archanjela.
• 1768 – Urbárska reforma Márie Terézie.
• 1733 – Prvý kostolík v Klčovanoch.
• 1703 – 1708 – Stavovské postavenie Františka II. Rákociho.
• 1669 – Vedenie cirkevných matrík
• 1634 – Ferdinand II. rozširuje Bolerázu trhové a jarmočné právo.
• 1617 – Vyberanie mýta.
• 1598 – Existencia školy.
• 1590 – Boleráz zemepánskym mestečkom.
• 1587 – Najstaršia známa pečať Klčovian.
• 1568 – Najstaršia známa pečať Bolerázu.
• 1566 – 1567 – Znovuosídlenie Klčovian.
• 1553 – Boleráz mal 26 port.
• 1536 – Štatučný mandát kráľa Ferdinanda I. uvádza, že Klčovany sú vyľudnené.
• 1256 – Ohraničenie (metácia) hraníc Bolerázu.
• 1248 – Najstarší známy kňaz – Oltumanus.
• 1247 – Uhorský kráľ Bela IV. daruje sestrám sv. Františka (klariskám) celú dedinu Boleráz.
• 1240 – Uhorský kráľ Bela IV. daruje sestrám sv. Františka (klariskám) dôchodky dediny Boleráz. Prvá písomná zmienka o existencii.
• 1240-1242 – Tatársky vpád
• 500 p.n.l. – Črepové nálezy z mladšej doby železnej
• 1 500 p.n.l. – Staršia doba bronzová, výšinné opevnené hradisko Zámok.
• 3 000 p.n.l. – Intenzívne osídlenie v strednej a neskorej dobe kamennej.
• 20 000 p.n.l. – Staršia doba kamenná, ľud gravettskej kultúry. Doložená nálezovými artefaktami aj v Klčovanoch.
• 40 000 p.n.l. – Archeologické nálezy zo staršej doby kamennej dokladujúce prítomnosť človeka (szeletská kultúra).